Malá víla

Na úpätí hôr, kde aj slnce líha,
žije malá víla,
čo sa zmeniť stihla.
Jemné nôžky dvíha,
v tanci je jej sila,
štíhla je sťa ihla.

Črievičky má malinké,
zodiera ich denne,
chodí po chotári,
s ježíškom na linke,
detský smútok vädne,
a úsmev zahrá na tvári.

Táto milá postavička,
písmenkami čaruje,
do básní ich vkladá,
z času na čas nezbedníčka,
do vláčika sadá,
a radosť si daruje.

/ venované Femme /

Väzenie v duši

Muzikanti hrajú rezké skladby
a v mojich ušiach ticho hučí,
nepočujem ich bláznenie
nepokoj ma mučí.
V srdci rastú pevné hradby,
sťa nedobytné väzenie.

Vôkol tma a pavučiny v kúte,
spovede poblúdených duší
začiatky a konce púte,
nové pravdy spoznám.
V mysli smútok ruší
láskyplný zoznam.

Biely kvet

Dívam sa na Biely kvet môjho života a neviem sa rozhodnúť, akú farbu naň použijem.
Modrá, zelená, hnedá, žltá ...
Akosi ani jedna mi neprirástla k srdcu. Rozhodnutia, pády, lásky a úspechy. Keby tak šťastie raz hralo prim.
Kúpim si tesný náhrdelník a podľa toho, akej farby jazvu vyrobí, taký bude môj Biely kvet ...

Pútníci

Také dni, čo s časom sa krátia
a volajú po láske,
malí sme a opustení,
keď na brehu o splynutí snívame.
A more šumí, v divom reve čajok,
vlny mu vážnosť dopriali.

Smutné sú oči,
čo svoje sny vzdali,
keď búrka radosť odplaví,
malí sme a opustení,
v spomienkach pomoc hľadáme,
sťa pútníci na drevenej plti,
veslom si osud skladáme.

Dážď ...

Prší a melódia dažďa rezonuje ovzduším.
Skúšam ju prehrať na klavíri.
Tvárim sa vážne a napriek tomu znie veselo.
Začínam chápať význam dažďových kvapiek.
Nebo plače, ale zem ožíva.
A momentálne je pre mňa zem dôležitejšia.
Viem sa jej dotknúť
a nebo si nechám na snívanie ....

Malý zázrak

Niektoré pocity sa nedajú opísať slovami. Neverbálna komunikácia okorenená gestami a dotykmi rúk vyhráva.
Je to akoby tajomná príťažlivosť.
Pri toľkých slovách to vyznie ako zázrak. Jediný pohľad, letmé pohladenie.
To teplo, ktoré sa nedá zmerať žiadnym teplomerom na svete. Až keď človek onemie, oslepne a stratí ruky, pochopí ten malý zázrak bez slov ...

" Božie mlyny sa krútia ... "

" Že božie mlyny sa krútia
tie nezastavíš
čisté vody sa mútia
aj kým ty kľudne spíš.
Všetky mlyny sa krútia
a pomelú nás
možno máš už len pár dní."

Viem, že text tejto piesne mi hovorí z duše.
Snáď je na tomto svete aspoň štipka spravodlivosti.
Snáď za dobro sa človek dobrom odvďačí.
Snáď hriešnici neostanú bez povšimnutia.
Snáď zlo neprevýši dobro v nás... ?!

" Verím v posledný súd
verím, že príde raz
bude presný jak smrť
preverí nás.
Človek chce stále viac
než práve má
zapni si záchranný pás
skôr než príde pád. "

Je veľa vecí, ktoré si nechceme uvedomiť.
Že život je krátky, že večnosť je len všeobecná, že pre lásku sa vedú boje.
Že slzy by mali len prečistiť unavené oči.


" Verím na boží mlyn
verím, že niekde je
až raz zatočí ním
tak bude vážne zle.
Ja sa však cítim fajn
vždy si robím čo chcem
som tu len na prázdninách
a to jedno viem. "

Božie mlyny a naše zúfalé pokusy zastaviť ich tlak, keď už sa schyľuje k búrke.
Kráčame v ústrety starej múdrosti a dúfame, že sme čistí, že nás nepomelú.
Každý chybný krok im pridáva na sile.
A na kolenách, zdrvení a pokorní, ako malé deti, ktoré majú svoju nevinnosť, prosíme ...

Nech nás nepomelú ....

Riekanka

" Slimák, slimák, vystrč rožky ... "

Vo svete dospelých sa často ozýva táto detská riekanka.
Kto si a odkiaľ prichádzaš ?
Všetci chcú všetko vedieť.
V ulite je relatívne bezpečie. Dokedy?
Závisí od jej stavby.

" Dám Ti maslo na parôžky ... "

Ulita pokorená.
Zostáva zakryť stopy. Pred čím ?
Pohľady zasvetených zvedavcov.
Ten je "taký" a má "také" veci ....
A svoje tajomstvo si na chrbte nosí každý sám.

Arogancia

Najhoršie sú pondelkové rána v našom hlavnom meste.
A keď sa ku tomu pridruží dážď, podobá sa to na cestách "ARMAGEDONU".
Trúbenie, vulgárne posunky akoby patrili ku koloritu. Posúvam sa v zápche mierne podráždená okoľnosťami a faktom, že mám dôležité pracovné stretnutie, ktoré zjavne nestíham. Sústredím sa na okolidúce autá a pociťujem stres. Ten predbieha, ten odbočuje bez smerovky. Tamten trúbi ako zmyslov zbavený ...
Zrazu náraz a pomerne silný tresk, až mi mobil vyletel z palubnej dosky. Zľakla som sa, do čerta a vystupujem z auta. Ešte toto mi chýbalo a zisťujem situáciu. Sympatický mladý muž v obleku na drahom "fáre" sa mi ospravedlňuje a ubezpečuje, že sa nič nestalo. Našťastie. Som ako v tranze.
Dážď, stres, náhlenie. Ha, keby sme boli v opačnom garde, určite by mi vynadal do sprostých kráv a iných podobných invektív. Skontrolujem zadný nárazník. Medzitým pár nedočkavcov drží vytrvalo ruky na klaksóne. Akoby išlo o život. Možno naozaj mohlo ísť ! Arogancia na cestách sa stupňuje. Znechutene sadám do auta s vedomím, že všetko vyzerá v poriadku a v sprievode "hudobnej" kulisy obidvaja odchádzame svojí smerom. Niektorí sa k nemu dostaneme bez ujmy, niektorí s malými škrabancami a niektorí zostanú uprostred cesty.
A možno len stačí málo. Žiť a nechať žiť ....

Závisť

Na pieskovisku pred panelákom sa hrali dvaja malí chlapci.
Jeden mal lopatku a kýblik a staval si svoj hrad.
Potichu si džavotal a bol celý zafúľaný od piesku. Druhý kľučal obďaleč, nemal žiadnu lopatku, ani kýblik a sledoval rastúcu stavbu.
Zrazu vstal, rozbehol sa a rozdupal už hotový hrad. Prvý chlapček sa chvíľku bezradne díval na zrúcanisko a potom sa rozplakal.
Druhý sa začal smiať a veselo odskackal ...

"Nosáči"

Niektorí ľudia si myslia, že pojedli všetku múdrosť sveta.
Zdvihnú vysoko nos a pritom zabúdajú na to, že vo výškach sa ťažšie dýcha a dažďové kvapky sú oveľa objemnejšie.
Často krát ide o tvorov lenivých a jemne neschopných. Lenže. Majú značný dar reči. Vedia rozprávať o svojich nečinoch, akoby pracovali 25 hodín denne.
A čo je zvláštne, ostatní im uveria. Zväčša rovnako dokonalí.
Človek by sa zvracal znechutením a vypľul zvratky nespravodlivosti sveta.
Našťastie, tí rozumní a normálne zmýšľajúci, na to časom prídu. Lenže.
Buď sa váhy naklonia na stranu spravodlivosti a nosáči odídu so zveseným nosom do bahna vlastnej hlúposti. Žiaľ, jav ojedinelý.
Alebo si nosáči sedia na tróne a svojou bezočivosťou dupú zvyšok sveta. Jav častý.
Tretí variant je malý kompromis, nosáči si stavajú svoj piedestál a ostatní sa na tej stavbe len usmievajú.
Jav optimálny.
Našťastie, nič netrvá večne ...

Opona padá

Je zvláštne ako ľudia cítia svoje posledné kroky.
Nikto nikdy neobjasní tento záhadný fenomén.
Ten film, ktorý prebehne v niekoľkých sekundách, zdá sa byť nekonečný. Obrazy sa striedajú v chronologickom poradí a nie je priestor na rekapituláciu.
Človek sa díva na mozaiku, ktorá mu bola kedysi veľmi blízka.
V tej chvíli sa stáva pomalým krokom minulosťou.
Nie je už čas na úpravy, nie je čas na zmeškané pohľadenia, nie je čas na život.
To sú tie posledné okamihy, kedy sa človek zázračne drží na nohách. Naposledy. A potom už len za tichých vzlykov blízkych odchádza, aby uvoľnil miesto novým postavám. Tak ako v divadle. Opona padá ....
Len potlesk zastal na uslzených tvárach.

Egoizmus

Zoznámili sa za určitých okolností. Mali podobné názory, snáď trochu podobné osudy. Rozumeli si. Komunikácia prebiehala v rámci pravidiel harmónie. Alebo to všetko už od začiatku bola hra. Všetko plynulo učebnicovo. Občas si dali kávu. Občas si zašportovali. Zrazu nastal zlom. Sebeckosť a neschopnosť vidieť ďalej od svojho nosa. Žiadny kompromis.
Malé podrazy, ktoré druhú stranu sklamali.
Možno by pomohla konfrontácia. Lenže !
Nie je možné riešiť veci dvoch jednostranne.
Vzťahy ochladli a sklamanie vystriedal chlad. Vytvorila sa stena, ktorá sa ťažko zrúca.
Niekedy je lepšie vybudovať ju skôr ako sa stane nutnosťou ...

Klamár

Stretli sa, aby si vymenili informácie. Padlo veľa slov a po čase sa zmenili na rozmazané machule.
Také, ktoré by človek najradšej vymazal alebo poutieral do sucha. Hovoril, že je čestný a má ich rád. Možno na chvíľu uveril svojej demagógii. Na lícach sa mu zjavila čeveň. Vyzeral bezbranne a v tvári sa črtala farba úprimnosti. Nechceli mu veriť, ale on sa snažil vzbudiť dojem pravdy. Na chvíľu ich zmiatol a oni nechápavo krútili hlavami. Bolo im ho ľúto. Žeby ho "hore" vynechali ?
Dušoval sa, že nemá dôvod klamať, že by išiel sám proti sebe. Niektoré vety vyznejú len ako "Bla -bla-bla .... ". Aj jeho. Klamár. V ich očiach sa zmenil na ranenú zmiju. Ranenú preto, lebo jeho jed v nich vyvolal smiech. Zmiju preto, lebo je presvedčený, že ich oklamal. On nevie, že oni vedia ...

Beznádej

Na dlani sa jej leskla malá slzička. Dívala sa na ňu nechápavo a neustále krútila hlavou. Akoby nechcela rozumieť šepotu svojho srdca. Na čiare života mala drobné vlnovky a do nich sa rozlievala slzička. Vyštípala slaný otáznik. Papierovú vreckovku zvierala v druhej ruke. Bola vlhká a vcelku nepoužiteľná na rany. Premietala si predošlé okamihy a nič jej nedávalo zmysel. Zakrútila sa jej hlava. Zovrela dlaň, do ktorej medzičasom ukryla žiletku a so skleným pohľadom sa dívala , ako sa na bielych kachličkách zväčšuje jej červenosfarbená beznádej ....

Do stratena

Prskal okolo seba ako besný kocúr, ktorý sa márne snaží vyškrabať na storočný strom. Hádzal kvetiny po okoloidúcich deťoch a zakrvavené dlane kládol na bielu podušku.
Scénu prerušil hysterický výkrik. Malo ho to zastaviť.
Mal si dať na hlavu škrabošku. Namiesto toho pľul na chodník. Zrazu mu niekto hodil kameň do tváre.
Ani nestihol zahasiť cigaretu. Padol bezvládne na zem a jeho krvavé dlane už nepôsobili morbídne.
Zomrel, lebo sa predávkoval blenom. A jeho telo sa zmenilo na monument zabudnutia ....

Nemusíš mi hovoriť

Nemusíš mi hovoriť, že si našiel našu lásku,
stratenú v pavúčej sieti,
roztrhanú a nebezpečne sa vzďaľujúcu.
Počujem tlkot srdca, je nitkovitý
ako to trápenie, čo si mi pripravil.
Svojou prelietavosťou.
Nechcela som veriť tvojim slovám,
vtedy boleli ako hrdzavé tŕnie.
Mala som pocit zbytočnosti a tmy.
Tmy, ktorá ma dostala na kolená.
Potrebovala som vytriezvieť,
z bolesti a prekvapenia.
Nočné mory a beznádej,
vyplakané oči ma štípali,
chcela som zastaviť čas
alebo ho vrátiť a robiť veci inak,
alebo ich robiť rovnako ?
Zatočila sa mi hlava z myšlienok.
Z jej prítomnosti. Tej druhej, ktorou si ma nahradil.
Dodnes sa pýtam prečo?
Tvoj návrat ma potešil
a snažím sa zabudnúť, že si ma opustil ...

Krutosť lásky

Niekedy je láska zvláštne krutá,
bolí a srdce puká poznaním.
Ľúbiš a zrazu očí zvlhnú,
akoby sa prepadla zem
akoby ti bodli dýku do zátylku.
Krvavé stopy na duši.
Nezmyješ ....

Pekné okamihy zastrie sivý závoj,
už samota klope na dvere.
Otázky bez odpovedí.
Prečo ? Kde sa stratila ?
Zúfalstvo a drsný pocit poníženia.
Smútok za milovaním.
Potopa ...

Múza

Bez teba by som sa stratila v racionalite
a preto ťa denne hľadám
a vítam každý tvoj dotyk.
Múza môjho života.

Vedieš ma denne po kľukatej cestičke,
keď padám, hľadám ťa
a v láske si mi svätá.
Múza môjho sveta.