Nemusíš mi hovoriť, že si našiel našu lásku,
stratenú v pavúčej sieti,
roztrhanú a nebezpečne sa vzďaľujúcu.
Počujem tlkot srdca, je nitkovitý
ako to trápenie, čo si mi pripravil.
Svojou prelietavosťou.
Nechcela som veriť tvojim slovám,
vtedy boleli ako hrdzavé tŕnie.
Mala som pocit zbytočnosti a tmy.
Tmy, ktorá ma dostala na kolená.
Potrebovala som vytriezvieť,
z bolesti a prekvapenia.
Nočné mory a beznádej,
vyplakané oči ma štípali,
chcela som zastaviť čas
alebo ho vrátiť a robiť veci inak,
alebo ich robiť rovnako ?
Zatočila sa mi hlava z myšlienok.
Z jej prítomnosti. Tej druhej, ktorou si ma nahradil.
Dodnes sa pýtam prečo?
Tvoj návrat ma potešil
a snažím sa zabudnúť, že si ma opustil ...
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
4 komentáre:
hmmm... kto opusti raz, opusti znovu... ten prvz navrat je krasnz, o dalsie clovek prestane stat...
Ostrovanka : radšej budem optimista a
uverím, že niekedy je to len raz a človek oľutuje,že niekomu ublížil .... a ak budeš mať predsa pravdu, tak aspoň budem vedieť, že láska je len slovo.... pre niekoho ...
semiramis, a to nevedel predtym, ze ublizi? az ked mu to niekto povedal? hmmm...
Ja len beriem človeka ako tvora, ktorý občas robí chyby, tak ako ja, tak možno ako ty ... Samozrejme tým nechcem nikoho ospravedlňovať.Veď každý si tie svoje hriechy nesie so sebou a záleží na ňom, ako sa s nimi vyrovná ....
Zverejnenie komentára